Ako rastie šťastie…

Tohtoročná skorá jeseň všetkých prekvapila nepríjemným chladom. Posledná septembrová nedeľa však bola úplne iná. Pavučinky babieho leta sa zamotávali ľuďom do vlasov a celý deň bol presvietený slnkom. Nedeľa bola rovnako príjemná ako naša návšteva. Posádka auta (pokladníčka našej ZO Majka Paukeje, moji dvaja synovia a ja) smerovala do dedinky neďaleko Trnavy, do Dolných Lovčíc.

Mačacia rodina manželov Švecových sa v auguste 2008 rozrástla o štyri rozkošné mačiatka – jednu slečnu a troch mocných chlapíkov. A vidieť takú krásu sme si predsa nemohli nechať ujsť!

Keďže ako začínajúci šofér nemám problém zablúdiť, náš príchod sa oneskoril o pol hodinku. Okrem blúdenia po dedine sme sa pobavili aj na tom, že zo štyroch oslovených „domorodcov“ ani jeden nevedel, kde je v ich obci Mierová ulica : )

Po krátkej konzultácii cez telefón sme konečne našu cieľovú stanicu našli. Ľubka nás už čakala pri bránke a rovnako srdečne ako ona, nás privítali aj malé mačiatka. Chovný kocúr Jaguár ako pyšná hlava mačacej rodiny pózoval blízko dverí a letmo si nás premeral. Pohoda nedeľnajšieho popoludnia bola cítiť v celom dome. Mačacie dámy Abi, Ashley a Trully oddychovali, len štyria malí nezbedníci behali po celej obývačke. I keď sú ešte maličkí, už teraz vedia predvádzať vznešenosť najväčšieho mačacieho plemena. Pohodu dopĺňala voňavá bábovka, ktorá však vďaka mojim synom rýchlo zmizla…

Colin, Cameron, Calvin a Clark sú krásne a prítulné mačiatka. A to je pre každého seriózneho chovateľa tá najlepšia vizitka – mať nie len typovo krásne, ale aj povahou úžasné mačiatka.

Po hre nasleduje vždy oddych. A na mäkkej sedačke sa spí tak sladko… Ak sa počas spánku rastie, tak u Švecových práve rastie mačacie šťastie.

Čas pokročil, ani sme nevedeli ako rýchlo… Mačiatka sladko spali a tak sme sa pomaly rozlúčili. Dúfam, že si dnešnú cestu ešte zopakujem. A sľubujem, že už nezablúdim. Už viem, kde mám hľadať v Dolných Lovčiciach pohodu, lásku k zvieratám a spokojný domov…